Počet návstševníkov
od 8.2.2007

Potulky so Sinergiou 40. Časť II.
stiahni článok
 
Hneď prvé čo ma napadne, som šťastný za to že život jachtára my prináša chvíle ktoré neskôr môžem vykresliť v takýchto článkoch. Väčšina mojich článkov je pripravovaná v teple domova – tento je rozdielny. Sedím v kajute našej Sinergie vykotvený v Marine Kremik. Možno že i takáto okolnosť prinesie úžitok v podobe zaujímavého čítania pre jachtársku a nejachtársku verejnosť. Tento príbeh je skicou preplavby Marina Kremik, Chorvátsko do Aghios Nikolaos, Kréta, Grécko. Aghios bol v tomto roku zvolený za organizátora Majstrovstiev Sveta IMS 600 na ktoré sme sa i my vydali. Koncom Augusta sa zišla stála skalná partia Dušan Harant - Duško, Vladko Harant – Wlad, Mirka Mosná – Mimi, Peter Mosný – Frenky doplnená fotografom Reném Mikom . Príprava na vyplávanie a formality dopadli podľa plánu a preto sme 29.augusta boli po „check-oute“ od miestnej „cariny“ pripravený k vyplávaniu. Naše neodpustiteľné skandovanie v maríne sa rozľahlo a už sme boli v bráne. Nadšenie a očakávanie, prvé úkony a náš fotograf v miernom opojení stráca koncentráciu a padá do kokpitu, tak nešťastne, že okamžite jeho rameno nadobúda obludné tvary, podpazušie sa okamžite sfarbuje do Pantonovej škály neidentifikovaného odtieňu. Hneď pristupujeme k myšlienke návratu a konzultácie s odborníkom čo René zásadne odmieta „však sa to len rozchodí“. Nám sa uľavuje lebo „návrat“ je to jediné čo by sme v tejto situácii neuvítali. Jednoducho sme poverčivý. René si vybral kostrbatejšiu cestu a my sme mu boli za to vďační. Vytiahnutie plachty a udanie kurzu 140 vietor do 20kn nasvedčoval že následná plavba bude príjemná. Avšak ako to už bežne býva nič niej tak ako sa zdá. Mimi po pár hodinách sa „zvíja“ v žalúdočných ťažkostiach a René v podobnej agónii s bolesťami v podpalubí. Naša loď je regatový špeciál bez žiadneho nadbytočného komfortu. Preto aj ich utrpenie je o „komfort“ nižšie. Mimi leží na matraci pred kormidlom na voľnom vetre a René vo vlhkej podpalubnej kajutke. Dávame si otázku či sme sa nestali len loďou sanitárneho typu. Možno že miesto sponzorov sme mali oblepiť loď jediným červeným krížom na každú stranu trupu. Vstupujeme do úrovne nižšieho tlaku a počas druhej noci sa vietor pozviechal a dul na úrovni 30kn severne. Čo nás prirodzene potešilo a naplnilo tak naše plány na rýchly postup so zadobočným kurzom. Druhou nocou sme sa už približovali k brehom albánska, avšak denný a nocou neutíchajúci silný severný vietor zdvihol vlny do úrovne 3-4m a preto nádherný nočný jachting na zadný vietor so surfovaním na úrovni rýchlosti lode do 13kn. Ráno už s pohľadom na brehy Korfu veštilo, že pre časť posádky je to vykúpenie. Neodvratný spánok a oddych v bezpečných vodách jachtárskeho prístavu Govia pri meste Kerkira dávali predpoklad pre večerné turné po pamiatkach gréckej a benátskej histórie.
Vzhľadom na naše odkázanie využívame mestskú dopravu pre návrat do maríny. Jedná sa o posledný spoj v tom dni takže zrejme aj šofér sa už ponáhľa do teplej gréckej postieľky. Jazda špinavým a schátralým autobusom Volvo kde jediný displej nesvieti tachometer vykazuje rýchlosť nula a jedinými ovládacími prvkami sú volant, pedále a šaltovacia páka – je skutočne okúzľujúca. Okamžite sme pochopili že je lepšie stáť za miestom demolačných zón a preto sa posúvame viac dozadu. Vodič však neľútostne tlačí na „pílu“. Autá renomovaných značiek radšej uhýbajú pred nočným kolosom ako by mali dôjsť do kolízie. A tak pri zúžení dvojprúdovej premávky sme svedkami keď náš útočník donúti na „brzdy“ vyblokovať tri autá do odstavného pruhu. Zastávka Gouvia je naším východiskom a v momente dotyku so zemou sme šťastný, že sme túto krkolomnú jazdu prežili. Záverečný aplauz z našej strany na kvality vodiča a už stojíme v mraku výfukových plynov strácajúcich sa koncových svetiel značky volvo. Ráno odväzujeme a naším ďalším cieľom je kúpanie pri ostrovoch Paxos a Anti Paxos južne od Korfu. Dodnes my nie je jasné prečo väčšina ostrovov má aj ostrovčeky označené slovom „anti“? Možno, že preto lebo existuje aj pasta a ani-pasta? Každopádne nechávam túto polemiku na Grékov a pri Ati Paxose malebnom skalnatom ostrovčeku len preplávame lebo silný severný vietor nesvedčí o možnosti kúpania a kotvenia. Neskôr vyťahujeme tréningový spinaker. Naše úsilie v 20kn vetre dopadne tak, že už tento rozorvatý zdrap niečoho čo bolo spinakrom v nasledujúcej maríne venujeme charitatívnej organizácii. Avšak všetko zlé je na niečo dobré a to v momente keď je treba obmotanú spinakrovú oťaž okolo kýlu vyprostiť. Príde rad na Wlada a jeho „potápačské schopnosti“. Pravda je, že v rozbúrenom mori nie je to ľahký úkol - potopiť sa pod loď, ale...? Neskôr som sa od Duška dozvedel, že to bol Wladov najväčší potápačský výkon. Videli ste sliepku sa potápať? Wlad skočil odhodlaný do vody - v momente keď zatopil hlavu na úrovni ušných lalokov skonštatoval „ je to práca pre batiskaf“. Nuž nezostáva nič iné ako túto prácu uskutočniť z pozície kapitána. Večer už prichádzame k odsúvateľnému mostu pred soľným kanálom, ktorý vykopali Benátčania a neskôr ho zas grécka armáda zo strategických dôvodov zasypala. Máme šťastie lebo asi pred 300 rokmi ho zas z iných dôvodov odkopali a tak máme cestu skrátenú o 30nm. Prekvapením je, že tento - krát most kompletne sa neodsúva len obsluha zdvihne nájazdovú plošinu a tak sa vytvorí koridor široký asi 4m a plošina je sklopená na úrovni salingov tak že je to bravúrny manéver tadiaľ preplávať. Márne sa dožadujeme informácie o hĺbke a tak aspoň gestikulujeme s obsluhou o potrebné info pre túto preplavbu. Ich úsmev na tvári a krútenie hlavami dáva nám „úplne jasno“ že všetko je „čisté“.
A tak preplávame týmto miestom so stiahnutým žalúdkom a veríme že ich pohľady neboli ironické. Nakoniec ak by sme sa tam spriečili celá Lefkáda by sa mohla do suchozemskej časti grécka prepravovať hydroplánmi. Koniec dobrý všetko dobré. Večer už kotvíme v príjemnom moderne vybavenom prístave v ústi soľného kanála. Dobrá večera na miestnom nábreží a Reného fotky, pekný deň za nami. Plánujeme ďalší úsek cesty. Lefkáda - Korintský Kanál - Methanda. Ráno sa stretneme s anglicko-českými manželskými pármi a prehodíme zopár viet o našich plánoch a ich návrate do reality. Radi im na spomienku odovzdávame slovenské víno ako dar zo Slovenska – je od sponzora a nie moc nám chutí. Obe strany sú spokojné a my sa vydávame na plánovanú etapu dlhú 195nm. Kanál pri ostrove Lefkada je neuveriteľne plytký. Priemerne 4m široký a 5m hlboký dlhý 3nm. Všetko ostané na okolí si môžete mimo kanála pozrieť po kotníky v slanej vode soľných baní. Je vidieť že niektoré lode z minulosti nesprávny manéver v kanáli stál „život“. Sú to nemé monumenty a výkričníky pre našu ostražitosť. Vyústením kanála je malebné súostrovie – okrem iného aj malinkého ostrova Scorpio ktorý je súkromným sídlom rodiny Onasisiových. Na tomto ostrove je aj pochovaný legendárny bussinesman Aristoteles Onasis. V bezvetrí oboplávame cíp Oxia a po prvý krát zmena kurzu na východ. Smer Korintský most a ústie do korintského kanála. V grécku ako aj v iných častiach sveta je bežná komunikácia v angličtine na kanáli 16. V chorvátsku takúto komunikáciu v zásade na úrovni marín alebo prieplavov ignorujú a je to na škodu veci. Pred vstupom do koridoru Korintského mosta je za potreby sa prihlásiť a tak precvičujeme našu angličtinu. Wlad – potápač je naším dispečerom. Bez problémov nás prelaďujú na kanál 11 kde získavame informácie o koridore preplavby medzi štyrmi pilierami. Odpoveď je: „Pravý prvý pilier na pravoboku a všetky 3 piliere na ľavoboku“. A tak týmto koridorom v noci preplávame v pomerne hustej lodnej „zácpe“ kde pred mostom priečne ešte križujú miestne kompy. Most je nádherný monumet, prekrásne v noci osvetlený, modrastým svetlom a tak René s jednou rukou neváha a tvorí. Jeho stav sa mierne zlepšuje avšak stále je „dotlčený“. Mimi sa úplne zotavila a už od Gouvie je ako „starý námorný vlk“. Nadránom už stojíme pred bránami samotného Korintského kanála ktorý vykopali aj pre nás na začiatku minulého storočia a práce im trvali 13 rokov. V tejto chvíli Duško nezaprie svoju „východniarsku“ identitu. Doposiaľ všetko s humorom komentoval a prepočítaval na východniarke obce ako Kysak alebo Mengusovce. Napríklad na Lefkáde žije podobný počet obyvateľstva ako v Kysaku alebo rozloha Scorpio je podobná Luniku IX.(Lokalita v Košiciach kde žije v „harmónii“ rómska komunita. Podobná pleť podobná rozloha. Avšak konečne priznanie! Takýto kanál nie je ani na východe. Už sme sa radšej nepýtali na druh kanálu?!:-) Preplavba je zvyčajne pokojná a tak to nebolo ani teraz. Najprv veľké obchodné lode s comanderom na palube ťahané za vlečnými remorkérmi a potom tie menšie lode nášho rozmeru. Na konci kanála nás naženú na mólo a vyplácame poplatky za preplavbu 6500m dlhým kanálom. Cena je vysoká 160 Euro avšak našu cestu tento prieplav skráti o 60nm a teda minimálne 10 hodín plavby. Navyše plavba v celom korynte v dĺžke 120nm je chránená vysokými kopcami po oboch brehoch a je príjemná - s malými vlnami a slabším vetrom ako na otvorenom mori okolo Peloponéz. Neodvratná zástavka v malom kúpeľnom mestečku Methanda kde sme sa minulý rok skovali v noci pred búrkou. Tento krát sme neriskovali a priviazali sme loď na novučičké prístavné mólo vybudované z prostriedkov európskej únie. Avšak naše rozladenie prichádza s prvou ferrou kde prudké vlny rozkolíšu našu loď. Postupne vyväzujeme loď na tri úväzy avšak neskôr k nim pribudne ďalších sedem. Loď ide vždy „rozdrapiť“ – navyše manévre lodivodou pri tak veľkých lodiach ako sú ferry – trajekty sú tak agresívne až máme dojem že sa predháňajú kto s nich oddrapí kus z toho novučičkého móla kormou. Nadránom nás hneď prvá ferra „zobudí“ a tak už nemáme nervy na ďalšie „kolísavé divadlo“ – odväzujeme a mierime na Milos s vierou že nájdeme lepšie kotvisko s muringovými lanami. Milos je ostrov ktorý už sme poznali z minulého roku a pripadal nám ako ťažobný kus pevniny pre obrovskú cementáreň. Po doplávaní a vyviazaní na čistučkom móle v mestečku Adams – tak typickom pre Grécko. Malebný prístav (mólo ferry v bezpečnej vzdialenosti!) poplatky za neuveriteľných 10 eur na deň a noc plus 5 eur za sprchu v maličkej umyvárni v mestečku, v tom elektrina a voda – myslíte si že to v dnešnej ekonomike je len žart. Zotrvávame a prenajímame si po preštudovaní cestovateľských príručiek malý otvorený džíp. Posledné odporúčanie čo vidieť sa na druhý deň ráno vydávame na poznávateľskú cestu po tomto malebnom gréckom ostrove. Tak netradičná túra pre jachtárou nášho typu. Bežne poznáme len kraje z pohľadu našej paluby. Ak by v histórii civilizácie žili len vnútrozemí mi by sme z toho nikdy nič nevideli. Štandardne sa vždy niekam ponáhľame a preto naše spomienky sú len súlad prístavov a marín. Tento krát sme to chceli porušiť. A urobili sme dobre. Prvou zástavkou s našim otvoreným „rent car“ bola Sarakiniko. Neuveriteľná biela lagúna s vyhladenou vápencovou štruktúrou a prírodnými úkazmi v tvare mužského pohlavia. Pohľad z mora je umocnený dojmom že hladíte na prírodnú scenériu tvorenú milióny rokov. Jediným rušivým momentom je neďaleký vrak obchodnej lode „vyhupnutý“ na skalnaté pobrežie.
Sadáme do auta a smerujeme do oblasti Filakopy. Dve skalnaté lagúny vyhĺbené po tisícročia morským príbojom. Je to ako keby ste z výšky 30m pozerali na dve vaničky v skale o dĺžke 100m končiacej skalnatou klenbou ústiacou do otvoreného mora. Neleníme a zostupujeme po vápencových výklenkoch vytesaných v skale na pieskovú „čiernu“ pláž, kde slnko vidíte len s priezoru vo vaničke. Kúpanie je fantastické „doľahnú“ k nám len vlny z pomedzi malého priezoru v klembe na strane mora z neutíchajúceho príboja. Máme možnosť vyplávať na otvorené more týmto priesmykom alebo na ľavej strane je v skalnej stene malý otvor pre jedného plavca ktorý je neustále zalievaný príbojovými vlnami z druhej zátočky tak podobnej tej v ktorej plávame. Odhodlanie a nádych sú potrebné pre preplávanie. Mierne poudieraný ale nakoniec som to zvládol. Naskytne sa my pohľad na malebnú zátoku s pomerne vysokými skalnými stenami končiacu jaskynným útvarom na zadnej stene. Cesta späť a vyrozprávanie tým ktorí nenašli odvahu. Predsa len medzi nami nie sú všetko zdatní plavci. Sadneme do nášho džípa a posúvame sa na severo-východný cíp kde vietor sa poriadne opiera do vĺn. Následne vyrážame na poslednú časť našej dobrodružnej cesty na juhovýchodný cíp ostrova Milos. Prechádzame ruinami z ťažobných kameňolomov ktoré sú roztrúsené po celom ostrve. Nechce sa nám veriť že v takomto prostredí je možné nájsť akúkoľvek pláž. A predsa. Na náš údiv pláž Firiplaka. Piesočná pláž s palmovitými prístreškami, barom v štýle Kuba. Na ľavej strane 30m vysoký skalnatý samostatne ležiaci útvar s malým tunelom pre preplávanie na „psa“. S Mimi a Wladom šantíme ako malé deti a Duško s Reném popíjajú už niekoľký drink za miestnym barom. Absolútna nerušená podoba blaha. Neuveriteľné aké miesta môžete nájsť tam kde by ste ich nikdy nehľadali. Minulý rok keď sme plávali okolo Milos-u tak som si povedal že je to jedno z najotrasnejších miest ktoré som videl v Egejskom mori. A teraz? Záver dňa sme využili na obhliadku mesta alebo časti mesta Plaka a výstup na najvyšší vrch na ktorom stojí kostol. Výhľad na všetky svetové strany. Pevnina, Adams, Filakopy, šíre more, údolie z letiskom, prístav to všetko sa vám naskytne z tohto miesta. Tradičná grécka kultúra a architektúra. Nezabudnuteľný dojem.
Druhý deň plán na Santorini. Vyplávame a Duško s Mimi začnú náučnú prednášku. Santorini sopka ktorá vybuchla 1400 rokov pred naším letopočtom. Masív bol vysoký 1800m nad morom. Výbuch bol 50krát silnejší ako povestný na Krakatoa alebo v Pompejách. Tlaková vlna 5x obletela zemeguľu. Historici sa domnievajú že vlna Tsunami zmiatla civilizáciu na Kréte a priľahlých ostrovoch kde v tej dobe bola civilizácia centrovaná. Príchod zo severnej strany Santorini je dominantný a fascinujúci. Otvára sa obrovský kráter a v ňom dva lávové ostrovy, ktoré boli činné ešte v roku 1952. Takže sopka v kráteri ešte stále drieme. Môj pocit je na povážení. Aj keď dominancia prírody a fascinujúca scenéria – mám za to – pokračovať a nezastavovať - plaviť sa ďalej južným kurzom. Neskôr som sa Renému zdôveril s mojimi pocitmi zo Santoríny a ten potvrdil, že mal podobné nutkanie sa na tomto mieste nezdržiavať. Kto vie, že by rozhodovalo v našom podvedomí niečo ako – miesto konca civilizácie a tak aj pocit, byť prípadným účastníkom novej histórie v tomto ponímaní? Tak, či tak, už sme sa tešili na miesto konania Majstrovstiev sveta, Krétu. Santorini – Kréta plavba o dĺžke 80nm. Nadránom vidíme maják na pravoboku – vstup do zátoky Mirabelo. Potom už len vykotvenie a privítanie sa s organizátormi a tímami zúčastnenými na tomto podujatí. Tu by tento článok mal de facto končiť. Väčšinou však už neskôr neprikladám dôraz na doplnenie spiatočnej trate. Avšak nedá mi aby som pár riadkami nespomenul aj spiatočnú cestu na ktorej mi asistovali Jožko Nemec - Jožo, Martin Loukota – Schindler, René Miko – René. Po záverečnom ceremoniály svetového šampionátu a príjemnej záverečnej noci v bezpečí hotela sme v skorých ranných hodinách 7 členný tým F.Y.C. Slovakia vypravili na spiatočnú cestu lietadlom z Heraklionu. My sme sa nalodili o šiestej hodine rannej. V predchádzajúcu noc sa mi prihovoril jeden Francúz – chcel sa s nami preplaviť do chorvátska a odtiaľ stopom do Francie. Moje podmienky – no alcohol, no drugs – boli asi viac ako tvrdé a preto sa na mólo o šiestej nedostavil. Jeho škoda. Vyplávali sme za výborného počasia sprevádzaný ďalšími dvoma loďami a to gréckej X – 40 ktorá smerovala do centrálnej časti a bulharskou B- 42 Match ktorá to mala len 600nm cez Bospor a Dardaneli. Dve posádky z Ruska už na cestu 1400nm do Soči vyplávali. K večeru sme už opäť kotvili na Milos v našom príjemnom prístavčeku. Zmena plánu na opätovnú prehliadku tak známych a opisovaných častí prišla už hneď ráno. Vynikajúce počasie a nevedomosť predpovedi rozhodla – čím skôr do oblastí stredného grécka a koryntského kanálu. Tak sme vyplávali a pred nocou dorazili do ústia koryntu. Obrovská búrka ktorá sa šinula pozdĺž nás potvrdila naše rozhodnutie – neužívať si ale pokračovať v preplavbe za správne. Rutinné preplávanie a príchod na Lefkádu len dotváral predstavu že všetko ide podľa plánu. Taktizovanie kde a ako stáť sa nakoniec stalo našou súčasťou. Nakoniec sme preplávali nad ránom už známi most, ktorý nám tento krát otvorili dokorán a nemuseli sme sa so strachom triafať do príliš úzkeho priesmyku. Kalkulácia spotreby nafty priniesla, že nie sme dobrý v matematike. Pred Kerkirou na ostrove Kréta sme prišli aj o posledné zásoby a preto ďalej sme pokračovali „len“ na plachty s vierou, že predsa len pri náklone lode vo vetre čo – to ostalo v nádrži. Na plachty sme preplávali okolo mestských môl v Kerkire. Udiv okolo stojacich bol veľavravný – možno ešte nikdy nevideli okrem obchodných lodí regatový špeciál.
Našťastie po stiahnutí plachiet a vyrovnaní trupu motor po odvzdušnení bez problémov naskočil a tak záverečné metre sme prešli bez ujmy - na motor - a tak nemuseli žiadať miestny personál o asistenciu. Večera v prístavnej reštaurácii a dobrá sprcha veštila, že záverečná časť Gouvia – Kremik nebude len prechádzkou v raji. Avšak v jedno z mnoho našich zážitkov, ktoré sú tu opísané je stretnutie s gréckymi psami. Mám priateľa Miška, ktorý v slengovej reči používa výraz prasomačko- pes. On tvrdí. že také zviera už videl. Ja zas som také niekedy chcel stretnúť. Avšak vždy som bol v tejto veci triezvo naladení. Lenže, predstava gréckych psov skutočne zahŕňa aj rasu praso-mačko-psa. Takéto odrody sme v Guvii stretli a bolo nám potešením. Spoznáte ich podľa toho že ležia ako prasce – nehybne, ak vydajú zvuk je podobný mačkám, a len ich výzor napoly pripomína psa. Tak predsa – aj my sme tieto tvory videli a zažili. Gouvia – Kremik je zahalená len jedinou nepríjemnosťou a tou je de facto potreba preplávať 320nm na „jeden dych“ okolo pobrežných vôd Albánska – tie sú podľa môjho názoru bezpečné avšak stále je tu čosi ako „ale?“. Potom už len tie nešťastné prevládajúce severné vetry – čiže „stúpačka“ až domov. Predpoveď bola vynikajúca 2-4bf, mierne more a stále lepšiace sa počasie. V podvečer niekto v agónii bezvetria pri hladučkom mori utrúsil – „zas im predpoveď nevyšla“ – myslím bol som to ja! Následne zlá predzvesť - z rovného mora vyššie a vyššie mŕtve vlny. Predohra pre zosilnejúci sa vietor. Nuž a potom to prišlo 20 - 25kn. Plachty komplet hore. Noc a silnejúci vietor – koniec nádejam na príjemný spánok pre oddychujúcu časť posádky. Pred večerom sme v mori zazreli na našom pravoboku obrovskú siluetu veľkej ryby. Najprv som si pomyslel, veľryba. Kontakt s ňou väčšinou končí v suchom depe. Rýchly obrat a následne vizuálny kontakt s morskou príšerou. Jednalo sa o albánskeho delfínieho starčeka vo veľkosti polovice našej dĺžky lode. Proste kus! Snažili sme sa ho prenasledovať a urobiť zopár fotiek ale bol rýchlejší a ako hovoria bratia Česi – mazanejší. Nedal nám šancu. Celá noc a celý deň vo vetre 25kn „a vyšších a vyšších“ vlnách na stúpačku. V strede Jadranu konečne René mohol naplniť svoje túžby fotografovaním delfínov, ktoré v týchto zemepisných šírkach radi koketujú s našou loďou. A tak aspoň dúfam ,že jeho nové fotografické kolekcie majú už rozmer aj „delfíni“. Ďalšia noc a unavená posádka taký je opis toho čo by ste mohli vidieť na palube našej lode. Vyhlásená súťaž o to kto prvý v rannom brieždení zbadá Mulo – teda vstupný bod do maríny Kremik na chvíľu prebudí posádku. Konečne. Máme na dohľad tie známe body akými sú Vis, Lastovo, Šolta, Arkandel a Mulo. Sme doma! Posádka sa pozviecha a tešíme sa na horúcu sprchu v maríne a „ham and eggs ala Marina Kremik“. Loď vpláva do vstupnej brány, skorodovaná tabuľa Marina Kremik, spomienky na Reného pád spred štyroch týždňov a všetky tie spomienky na uplynulé obdobie. Nič iné sa ani nedá vysloviť v tejto chvíli: „Ďakujeme ti Sinergia za tieto chvíle strávené s tebou“.

hore